Prvý ročník Kuřimskej päťdesiatky 🙂
Kuřimská päťdesiatka má za sebou len druhý ročník. Ten prvý som vynechal, pretože práve v ten víkend mal kamarát svadbu. Tohtoročný termín vyšiel na 9. mája 2026, sobotu. Lokálne preteky s piatimi traťami (4, 10, 20, 30 a 50 km), štartovné symbolických 50 Kč, štart a cieľ priamo v pivnom klube v Kuřimi. Hovoril som si, že päťdesiatka je akurát tak dlhá na to, aby človek zistil, ako na tom je, a krátka na to, aby si ju mohol dať "na pohodu" bez väčšej prípravy.
Čo som si aj tak nejako nasadil do hlavy.
Tréningu v posledných týždňoch nebolo práve veľa — viete, ako to chodí. Pár dlhších víkendových behov, pár krátkych počas týždňa, ale žiadny plán, žiadny cyklus, žiadne fázovanie. Cieľ bol jednoduchý: dokončiť, užiť si trasu, nehrotiť tempo a v cieli si dať nejakú dobrotu. Suma sumárum, preteky na pohodu.
Štart bol ráno, jasná obloha, príjemných pár stupňov nad nulou. Slnko vyšlo skoro a hneď ráno bolo cítiť, že dnes bude teplejší deň, než by sa čakalo na 9. mája. Ale v tej chvíli mi to ešte nevadilo — vodu som si nabral štandardnou porciou, ako som zvyknutý na podobné dĺžky, gély do zadného vrecka a išlo sa na to.
Lesy, kopce a trochu priveľa asfaltu
Prvé kilometre viedli z Kuřimi cez Českú a Lelekovice smerom na východ, ďalej do Vranova a Svinošic. Východná strana okruhu sa postupne škriabe na sever, kopčeky a lesy sa striedajú a človek si pomaly uvedomuje, ako rozumne je trasa nakreslená — najviac kopcov a lesa je v prvej polovici, takže prvých dvadsať kilometrov ti dá ochutnať to zaujímavé. Vrchol okruhu je Černá Hora a za ňou je otočka. Späť sa vracia západnou stranou cez Žernovník, Skaličku, Lipůvku a Zlobice postupným klesaním dole späť do Kuřimi.
Lesné úseky boli krásne — bukové porasty s vysokými hladkými kmeňmi, jarné listy ešte v tej svetlejšej zelenej farbe, ktorú stratia počas mesiaca. Tu sa ukázalo, že okolie Kuřimi má naozaj čo ponúknuť, keď človek zíde mimo asfalt.
A tu je moja jediná drobná výhrada k trati: bolo na nej celkom dosť cesty. Ja by som to osobne potiahol ešte viac po okolitých kopcoch, kde je terén najkrajší. Ale chápem — keď máš na štarte skoro 650 ľudí naprieč piatimi traťami, riešiš logistiku, bezpečnosť, prejazdy obcami, nadväznosť na občerstvovačky, evidenciu na kontrolách. Organizátori mali určite dobré dôvody, prečo to viedli tak, ako to viedli, a vo výsledku to fungovalo hladko. Ale nabudúce by som sa nehneval, keby pár asfaltových prechodov presmerovali na lesné cesty paralelne vedľa.
Tempo som držal pohodové — niekde okolo 7:30 až 8:00 na kilometer, bez nejakého plánu, proste ako to išlo. Hodinky nekontrolujem, len občas mrknem. Cieľom nebol čas, ale dokončiť, takže to bolo presne to, čo som chcel.
Prvá občerstvovačka prebehla v pohode, vodu som doplnil, zobol nejaké drobnosti a išlo sa ďalej.
Smäd pred Žernovníkom
Niekde po štvrtine trate začalo byť vidieť, že počasie to vezme do parády. Slnko sa oprelo, teplota šla hore rýchlejšie, než som čakal, a začal som cítiť, že som si toho možno na začiatku vzal trochu málo. Voda mizla rýchlejšie než kilometre na hodinkách.
Niekde okolo tridsiatky mi trochu došlo. Pred Žernovníkom mi voda došla úplne a počasie medzitým vystúpalo do tej polohy, keď človek cíti, že každý kilometer stojí o niečo viac úsilia než ten predchádzajúci. K tomu sa pridal starý známy problém s plantárkou na pravej nohe, ktorý ma v poslednom čase otravuje — nič akútne, ale keď začneš cítiť bolesť, akosi ťa to vytrhne z rytmu. Hlava začne počítať metre do najbližšej občerstvovačky, namiesto toho, aby si vychutnávala krajinu.
Ako sa poznám, pomerne rýchlo sa dokážem uvariť, keď nemám čo piť. A presne to sa mi začalo diať. Tempo sa nepatrne spomalilo, nálada šla dole a ja som si prvýkrát za celý beh uvedomil, že toto nebude tak v pohode, ako som si to ráno doma nakreslil.
Ale Žernovník nie je ďaleko a hlavne — za ním už bola rozhľadňa a kontrola. Tak som si povedal, že to jednoducho doplazím tam, doplním zásoby a uvidím.
Záchrana pri rozhľadni a doklepanie do cieľa
A potom prišla občerstvovačka pri rozhľadni — a doslova ma vrátila späť do hry. Voda, pár drobností na zahryznutie, pár minút postáť v tieni a upratať si hlavu. Stačila chvíľa, aby som si znovu nabral vodu, dal niečo do nôh a vykročil. Od tej chvíle to bolo úplne iné.
V tomto úseku bola aj kontrola v lesnom bare pri Zlobiciach — pre bežcov kratších tratí povinný checkpoint, pre nás päťdesiatkárov možnosť zastaviť a zobnúť niečo špeciálne. Mali tam ešte pestrejší výber než na bežných kontrolách. Ale po čerstvom doplnení zásob pri rozhľadni som sa už rozhodol nezdržiavať — energia mi stačila, plantárka znesiteľná a v hlave som už mal jediný cieľ: dotiahnuť to do Kuřimi a v pivnom klube si dať to niečo za odmenu.
Posledných desať kilometrov celkom utekalo. Známy terén klesajúcich kopcov nad Kuřimí, kosti už vedeli, čo je ďalej, plantárka občas potiahla, ale ani raz neprinútila zastaviť. Tempo sa trošku zdvihlo — nie dramaticky, len tak, ako keď telo cíti, že už to bude. A potom konečne námestie, dobeh, cieľový potlesk od pár ľudí a dnu do pivného klubu.
Grilovaná klobása a kola. Presne tak, ako bolo v pláne.
Zhrnutie
Cieľ po 6 hodinách a 43 minútach, podľa hodiniek 51,9 km a 1 167 výškových metrov — takže o pár metrov viac, než trasa nominálne sľubuje (ako vždy som trochu zablúdil).
